Vážený čitateľ, často sa teraz v lete objavujú na sociálnych sieťach fotografie nádherných slovenských hôr, ktoré tam umiestňujú šťastní turisti, ktorí zdolávajú aj tie naše najvyššie vrcholy. Pravdupovediac im závidím, lebo zrejme mi už nie je súdené zdolávať slovenskú klasiku. Tak s nostalgiou spomínam na časy, keď som bol súčasťou hrebeňoviek v Malej či Veľkej Fatre, keď ma na Veľkom Choči vyplašil medveď…
Ale nie je všetkému koniec. Aj na Kysuciach sú ešte príťažlivé miesta a hory, ktoré svoj nižší vzrast kompenzujú nielen krásou prostredia, ale aj bájnou mystikou a tajomnosťou, kde cítite duše svojich predkov, ktoré sa tam asi stále vracajú, lebo im ťažko bolo stade odísť. Možno je to krvou, že to tak cítim. Veď legendárny Marcov kopec sa vypína nad chalupou, kde sa narodil môj dedo. Príšerné historky o morovom cintoríne, ktoré sa k nemu viažu, či akési nejasné narážky, spomienky, ktoré by mohli znamenať prastaré pohrebisko…Neviem, fakt je, že Uhorská, mohutná, masívna hora, vypínajúca sa nad obcou Klokočov je takým miestom, kde človek cíti mrazenie v chrbte a vibrácie pradávnych aj menej dávnych udalostí, ktoré sa tu udiali, rovnako neuveriteľných ako desivých. A sem na Uhorskú ešte stále môžem…
Schválne som to v nadpise napísal takto, lebo tak jej hovoria skoro všetci v Klokočove. Uherska. Vyčlenila sa z rovného radu Zadných hôr, kysuckej to časti Moravskoslezských Beskýd, smerom na juh, azda aby bola bližšie k ľuďom. A keďže tak vlastne odjakživa patrila svojim vrcholom len slovenskej strane, nazvali ju úradníci Uhorská. Len málokto možno vie, že jej pôvodný názov bol Javoričaté( ľudová legenda) či Krivý Javor( Josef Macůrek, historik) Je zapichnutá svojou obrovskou nohou do hrebeňa hraničných hôr v mieste nazvanom Čuboňovky. V mieste najvyššieho bodu (Uhorská, 1028 m. n. v.) sa rozdeľuje na dve mohutné rázsochy, medzi ktorými sa túlia hlavičiarske pľace. Jedna pokračuje na juhozápad ako Papíkov vrch a Halagačkov kopec až do Vrchpredmiera, kde končí ako nevysoký, ale o to tajomnejší pahorok Marcov kopec(áno mám stade štvrtinu krvi) a druhá ponad Fujakovcov a Zajacov až do údolia Olešnianky. Pustými horami Gronika, Malého Polomu a Uhorskej môžete putovať celé dni. Je to vskutku mimoriadne zvláštna a tajuplná lesná krajina. Prastaré buky, vyrastené do bizarných tvarov, zošľahané vetrami, zradné podmáčané lúky, hlboké močiare- trasafky, kde vraj mohol pokojne zmiznúť kôň aj s vozom- mne tam zmizla chvalabohu len čižma, remízky lužných porastov, husto pokryté jelšami a vŕbami, prameniská, plné divnej mastnej vody, ale aj krištáľovo čisté studničky medzi koreňmi smrekov, husté machové koberce, kde sa ponoríte po kolená, nespočetné jazvy drobných potokov, ale aj rokliny, plné skál, osamotené bralá, ktorým akoby obrovská ruka utrhla kus tela. A potom zvetrané skalné boky, porastené brezami, kde sa sype ostrý červený piesok… Môžete tam chodiť celé hodiny. Len sa nesmiete báť a hlavne musíte vedieť kam stúpiť, aby ste nezapadli do zradných močarísk. Lákajú bohatosťou kvetov, orchideí, páperníkov, aj chránených druhov, veď len rosičky okrúhlolistej som narátal asi 23 nálezísk, niektoré pravda len nepatrné.
Objavíte rašeliniská, jedno z nich sa volá Žimna voda. Obrovská podmáčaná lúka bola odpradávna kúpeľným strediskom lesnej zveri. Sem sa chodili ochladzovať a čistiť od parazitov diviaky. Prastaré dudlavé buky, ktoré rastú nad Pagorom vytvárajú v lete dojem nejakého tropického pralesa. Objavíte Skoľe(Skálie), ten skalnatý masív, vypínajúci sa nad rozsiahlym rúbaniskom. Kto by nepoznal povesť o kráľovi hadov s korunkou na hlave, ktorý sa tu zjavoval? Ešte nájdete na Kebľove zvyšky rolí a medzí, aj diery v zemi, kde mali Postrelenky- sestry čudáčky ukryté zemiaky. Divné miesto, muselo sa tu čosi stať, lebo dodnes sa v Turzovke vraví, ak sa svadba nevydarí, že bola ako „v Kebľove jarmark“. Tu prespával v sude občan, ktorý všetko prepil a ostal mu len obrovský sud. V ňom sklonil hlavu, a šibnuté Postrelenky sa o neho starali. A
kúsok vyššie Dudniská. Zem tu duní pod úderom palice, akoby sa mala už-už pod vami prepadnúť. Kto vás presvedčí, že tu nie je kdesi jaskyňa? Veď skoro vo všetkých okolitých horách sú v zemi pseudokrasové flyšové jaskyne, skalné pukliny a dutiny. Na Lysej hore, na Radhošti, Kněhyni! Zdá sa, že tu viedla kedysi furmanská cesta. Privedie vás na Poľanu…
Komu sa nechce motať v lesoch, môže si pohodlne šliapať po zelenej značke od Žilkov, cez Haferov, kde sa kedysi narodil Gregor Čagaľa, mystik, veštec a vedomec, s dvojitým rázštepom úst, na tzv. nemeckú cestu a po nej až po mohutné bralá.
A hneď má naporúdzi atrakciu- kamennú štorcovanú cestu, ešte aj s obrubníkom, ktorú postavili miestni pod hlavňami nemeckých samopalov pred vyše 70 rokmi. Cesta z lámaného, „na štorc“ stavaného kameňa dodnes slúži, hoci inde by ju vyhlásili za kultúrnu pamiatku…
A zasa tie rozorvané bralá. To prvé z nich sa volá Tomeková skala, podľa Šipulu-Tomeka. V jednej z dutín sa kedysi nachádzal svetielkujúci lišajník, čo svietil v noci do tmy, a svetlonos bol na svete. Tu treba skočiť doľava a hneď po pár metroch je studnička zvaná Hladná voda. Vraj môže človek čokoľvek zjesť, ale keď sa jej napije, stačí, aby prekročil deväť kameňov a bude zasa hladný. Výborný recept na nechutenstvo! Bola zničená brutálnou ťažbou dreva, bezohľadným traktoristom. No našiel sa niekto, kto zu rekonštruoval, nech mu dá Boh zdravia. Ak by ste šli rovno, teda po tej nemeckej ceste, po ľavej strane sa vám ukáže zvláštne bralo, čo vyzerá ako profil obrovskej hadej hlavy. Volajú ho garnek, teda hrnček a to pomenovanie je sliezske slovo. Vraj až sem vtrhli za vojny Poliaci. Hej , vyzerá ako skamenená hadia hlava, ale prozaici vravia, že to je zostatok po obrovskom brale, ktoré rozbili na stavbu cesty…
A ste na Poľane. Je tam chalupa, letovisko Ignáca Polku. Treba od nej prejsť asi kilometer na Porubiská. Tu býval Hruška, čo udal pytliakov žandárom. Možno tu ešte niekde vidno hrob chlapa, krivo obvineného ženou z násilia. Vraj ho rovno tu na mieste obesili. Nemci tu pri ústupe chytili deväť partizánov a nemilosrdne ich postrieľali. Tu kedysi stála krásna hájenka olomouckého arcibiskupstva. Nemci ju za prechovávanie partizánov vypálili. Sú tu ešte akési základy. Ale hlavne prebohaté „borovňiki“ porasty čučoriedok po pás vysoké. Aj na Pagore stojí( no, už len čiastočne) chalupa, kde nie je elektrina. Zato je tu tá Žimna voda, kúpalisko pre diviaky. Odtiaľto je už len na skok na Malý Polom. Na jeho juhozápadnom svahu sa nachádza Národná prírodná rezervácia, pôvodný bukojedľový prales o výmere cca 67 ha.
Zadná lúka je zarastená snáď tridsaťročným lesom. Tu žila a salašovala už legendárna Katarína Polková-Bačuľa. Ona a Pavel S. zo Suranovky chodili za Rakúska-Uhorska ako jediní voliť do Bytče župana. Prišli po nich s kočom a za tri dni ich priviezli naspäť…
A ešte veľa neobjavených tajomstiev zrejme táto hora skrýva. Historických, aj legendárnych. Držali sa dlho v ľudskej pamäti, ale pamätníci rýchlo vymierajú. No aj tie, ktoré poznáme postačia, aby behali po chrbte zimomriavky. Veď hora Uhorská a jej predhoria- Papíkov vrch, Marcov kopec a aj jej mohutné svahy boli kulisami najmenej desiatich vrchárskych poviedok, čo som napísal. Sčasti ozajstné, sčasti doplnené fantáziou rozprávačov. Stále ma to tam ťahá rovnako, už celé roky. Veľmi, veľmi zvláštny kúsok kysuckej zeme…

Napíšte nám svoje reakcie a názory

Diskusia