Stromy, či lepšie povedané – les. Ukrývajú pred nami ešte mnoho tajomstiev. Niektoré sú ešte zrejme neodhalené, niektorým už začína prichádzať na kĺb veda, aj keď len veľmi nesmelo a opatrne, niektoré už poznáme, ale mnohé ešte len tušíme.
Pre ľudí, ktorí stromy milujú a vedia o ich význame pre človečenstvo, vedie o ich duchovných aspektoch, tých neprekvapuje fakt, že strom, či jeho zvyšok, ešte aj po smrti a odvlečení stromu môže byť človeku užitočný. Že aj vhodný peň, či vyhnitý kus kmeňa sa dá vynikajúco použiť ako „polotovar“ na výrobu dutých predmetov, čiže nádob rôzneho určenia. Tieto skutočnosti ma fascinujú nadmieru, lebo je v tom kus symboliky- že aj keď človek vyrúbe kus lesa, samozrejme je to niekedy nevyhnutné, ešte aj tak je k nemu zvyšok lesa priateľský a ponúka mu zo seba aj posledný zvyšok. Že je na šikovnosti človeka, ako dokázal toto využiť, je druhá vec.
Slová ako svor, či „mosor“ asi veľa ľudí nepozná, zato výraz kadlub určite. V oboch prípadoch ide o úkaz úžitkovosti zvyškového, menej kvalitného dreva, kde zohráva síce hlavnú úlohu hniloba, ale výsledný efekt bol kedysi pre človeka veľmi cenný.
Po zoťatí stromu ostáva v lese peň, zakorenený v zemi. Na prvý pohľad už nepotrebný zvyšok dreva, vhodný akurát tak sadnúť si a oddýchnuť, prípadne ako domov množstva hmyzu, ba aj hada, či drobného hlodavca( samozrejme, nie spolu). Časom kmeň zhnije a rozpadne sa na hromádku zhnitej hmoty. Ale nie každý, resp nie každý hneď. Veď v lese vidíme aj na rovnako starom rúbanisku pne v rôznom štádiu rozkladu. Niektoré ešte celkom nanačaté, niektoré už rozsypané. Ale niektoré celkom špeciálne!
Stane sa totiž, že pník začína hniť od prostriedka, lebo jednak je nechránený pre dažďovou vodou a jednak nemá už výživu, hoci koreňový systém ešte žije, čo je základ celého „zázraku“ ktorý opisujem. Dôvod je ten, že centrum pňa tvorí jadrové drevo – vyzretá drevná hmota, ktorá už neobsahuje vodu ani vzduch, ani živiny – jednoducho ukončila svoj vegetačný život. Toto tzv. jadrové, centrálne drevo má dokonca u mnohých stromov aj inú farbu, než drevo živé, obvodové, v ktorom prúdi voda a živiny a ktorého bunky obsahujú vzduch. Toto drevo sa volá beľ, beľové drevo, v ktorom prebieha živý metabolizmus a ktoré sa po vrstvách prikladá, tak ako vo vegetačnom období rastie na drevo jadrové. A keďže aj vo vegetačnom období prebieha tzv. apozícia – prikladanie nových a nových vrstiev nového dreva nerovnomerne, majú vrstvy nového dreva mierne odlišnú farbu, čo sa na priečnom reze označuje ako letokruhy. Vedci a skúsení lesníci podľa šírky a tvaru letokruhov vedia z nich čítať históriu ako z knihy. Počet letokruhov udáva zhruba vek stromu, ich šírka a farba vedia dosvedčiť, na ktorej strane mal strom sever a kde mal viacej slnka, aký bol vtedy a vtedy rok – či bol dostatočne teplý a vlhký, či bol suchý alebo studený. Toto a ďalšie veci( napr. či bol strom zranený) sa zapisuje do letokruhov ako do kroniky, či na gramoplatňu.
Novú drevnú hmotu produkuje zázračná blanka na povrchu dreva – kambium. Kambium tvorí na strane dreva drevnú hmotu, na strane kôry vytvára lyko, je to doslova germinatívne centrum stromu.
Samozrejme, že aj nemetabolizujúce jadrové drevo si letokruhy zachováva a spolu s odlišnou farbou potom vytvára hlavne pri stolárskom spracovaní nádherné atraktívne kresby. V tomto smere sú hľadané rezbármi hlavne ovocné stromy – jabloň, hruška a slivka, stolármi zasa smrekovec, borovica a mnohé ďalšie. Na spracovanie je vyhľadávané práve drevo jadrové – je často atraktívne a zrelé, nepotrebuje toľko schnúť. Na druhej strane sú dreviny, kde je rozdiel medzi drevom beľovým ( živým, obvodovým) a jadrovým minimálny, resp. skoro nijaký. Sem patrí napr. jedľa, smrek, jaseň, buk a hlavne javor. Ten má drevo jemné, homogénne a takmer bez letokruhov, čo mu prepožičiava vynikajúce hudobné vlastnosti. Jeho homogénna štruktúra mu dáva zázrak prenosu a reprodukcie zvuku – rezonancia = husle, cimbaly… Podobne aj smrek vysokých horských polôh.
Ale odbočil som. Jadrové drevo v pňoch vyhníva, nemá už žiadnu výživu a drží sa v ňom dlho po dažďoch voda. Plášťové drevo- beľové však ešte môže prežívať niekoľko rokov. Záleží, nakoľko bol trebárs hnilobou postihnutý stojaci strom. Často sa však stáva, že obvodové plášťové drevo nielen prežíva, ale aj vytvára hmotu. Prečo? Pôvodne som mal predstavu, aj v literatúre som našiel informáciu, že výživu mu poskytujú korene zoťatého stromu, ktoré ešte vraj dlho žijú. Nebude to však asi celkom tak, resp. nebude to presné.
Plášťové drevo hnijúceho pňa teda žije, metabolizuje a… rastie. Ale pozor! Nerastie už do šírky, ani do výšky. Rastie „do seba“ t.j. do zvyšku zdravého dreva sa zakladajú nové a nové vrstvy. Drevo hustne, nadobúda nepravidelnú, inak veľmi atraktívnu štruktúru a keďže hustne aj na reze, vyzerá akoby sa dutý peň zatváral dovnútra- na plášti pňa vzniká dovnútra zahnutý len nového dreva a kôry. Nové drevo prerastené do pôvodného plášťa je tvrdé a ťažké ako dub. Hrúbka takéhoto útvaru ( závisí aj od veku) je od niekoľko mm do niekoľko cm. Potom stačí takto vytvorený SVOR odrezať, dokonale vyčistiť dutinu od hniloby a zvyškov jadrového dreva na požadovanú hrúbku( najčastejšie do 1 cm), olúpať kôru a vyčistiť. Po vsadení dna máte krásnu nádobu, ktorú po niekoľkodňovom močení vo vode a pomalom vysušení( praská) môžete používať na akýkoľvek účel.
V goralsky hovoriacich oblastiach Sliezska a Slovenska volali takýto útvar aj „mosor“. Prejavilo sa to aj v priezviskách- Mosor je známe priezvisko napr. z Oščadnice, či Čadečky.
Aby svorové nádoby boli čo najkrajšie a najúčelnejšie, pripravovali si ich valasi a horali vopred. Vybrali vhodný strom, najlepšie ak už rezonoval ako vnútri pohnitý a zrezali ho vyššie, než bolo bežné. Ak bol zdravý, vysekali do stredu pňa priehlbeň, aby sa zadržiavala voda a jadro čo najskôr vyhnilo. Kvalitný svor sa vytvoril zhruba za dve desaťročia. Treba tiež povedať, že jazvou(svorom) sa hoja poranenia skoro na všetkých stromoch. Nie však na pni. Napr borovica netvorí pňové svory vôbec. Pník rýchlo zhnije, hoci obsahuje množstvo živice. Je to zvláštne. Ale pozor!
Moja pôvodná domnienka, že svor je živený ešte vlastnými koreňmi hnijúceho pňa sa mi celkom presne nepotvrdila. Niekoľko týždňov som venoval hľadaniu tohto úkazu, túlajúc sa v hospodárskych lesoch po ťažbe. Našiel som niekoľko pekných svorových pňov a pníkov, no prakticky ani jeden nestál osamote v lese, uprostred porastu. Nie, vlastne všetky boli v blízkom susedstve iného živého stromu, ktorý nebol vyťatý! Pozoruhodné bolo tiež, že na strane stromu bol svor vyšší a hrubší aj o niekoľko cm ako na strane odvrátenej. Nie všade to bolo rovnako nápadné a výrazné, ale bolo to často. A nebolo to len u smreka. Našiel so to aj u bukov a javorov. A prakticky vždy to boli pôvodne stromy „dvojičky“. Takú obrovskú chuť žiť má strom, ktorý navyše žije v blízkosti svojho brata či sestry. Jeho snaha je korunovaná vznikom prazvláštnych kresieb, letokruhov a hmoty, akoby nám chceli čosi odkázať. No zatiaľ ich život po živote čítať nevieme.
Z toho mi jednoznačne vyplynulo, že zo živého stromu čerpá svor živiny a vodu oveľa dlhšie, že azda profituje aj z jeho fotosyntézy, lebo jeho vlastné korene majú krátku životnosť. Nuž ale potom by to znamenalo, že oba stromy boli za života prepojené koreňmi! Je to tak. Nemecký lesník a botanik Peter Wohlleben tvrdí, že nielen dva susedné stromy, ale prakticky celý jeden prírodný les sú poprepájané koreňmi navzájom. Na špičkách korienkov sú totiž zhluky citlivých buniek, ktoré dokážu mnoho vecí. Dokážu nájsť v zemi cestu pomedzi kamene a iné korene, dokážu rozpoznať korene vlastného druhu od cudzieho, dokážu sa spájať v obrovskú podzemnú sieť a komunikovať medzi sebou. To nie tú ezoterické táraniny, ale výsledky vedeckých výskumov. Autor to prirovnal k lesnému internetu, čo je do dnešnej doby veľmi príhodné. Stromy si takto dokážu vzájomne posielať množstvo rôznych signálov. Napríklad smrek napadnutý lykožrútom sa snaží brániť zvýšenou tvorbou terpénov a živíc. Ale nielen on, bolo dokázané, že to robia aj ďalšie stromy desiatky metrov od napadnutého, hoci sa k nim hmyz ani nepriblížil! Fascinujúce. Ale žiaľ, túto vlastnosť údajne pestované lesy nemajú, lebo pri manipulácii so sadenicami sa korienky ostrihávajú a tým tieto „riadiace“ centrá koreňov zaniknú. Potvrdiť to ale neviem.
Stromy vo svojich prirodzených biotopoch fungujú po celý život úplne perfektne, akoby riadené komputerom. Vedia, kedy striedať biorytmy vegetácie a pokoja, vedia kedy sa uložiť k spánku, vedia kedy a ako zhodiť v jeseni lístie, alebo prečo a ako si ho ponechať, aké prijať opatrenia, aby lístie nebolo v zime nebezpečné a stromu na príťaž, vedia toho ešte oveľa viac, než si vieme predstaviť. Mnohé z nich majú fantastické schopnosti adaptácie aj na extrémne komplikované podmienky života- napr. mestské lipy. Ako je to možné?
Strom veľmi citlivo vníma všetky okolité premenné, ktoré sa v jeho okolí dejú. Vonkajšia teplota, dĺžka dňa, intenzita slnečného svitu, vietor, vlhkosť, mechanické zásahy, vyhodnocujú počet teplých a studených dní za sebou v prechodových obdobiach ako je jar, či jeseň. Týmito a ďalšími údajmi „kŕmia“ svoje počítače, ktoré kooperujú v lese navzájom. Všetky živé bunky v stromoch majú svoje vlastné funkcie. A „idú“ kým je strom živý a rastie. Ale ako vidno, niektoré štruktúry žijú a fungujú aj keď sa strom oddelí od koreňov. Kiežby to dokázal aj človek!

Napíšte nám svoje reakcie a názory

Diskusia

mm