Kysuce boli v podvedomí verejnosti odjakživa kraj, kde líšky dávajú dobrú noc, kde okrem chudoby a dreveníc vhodných na rekreáciu v krásnom, miestami neporušenom prostredí, nebolo nič. A jednako, bolo tam bohatstvo aké by možno málokto čakal, lebo sa o ňom skoro vôbec verejne nehovorilo. Tým bohatstvom bol človek, horno-kysucký vrchár a jeho bohatý duchovný svet, vďaka ktorému prežíval stáročia v neuveriteľne drsných životných podmienkach.

Život v pľacoch.
Na prvý pohľad sa natíska otázka, čo už také mimoriadne duchovné mohlo vzniknúť v tom chudobnom kraji, obývanom nevzdelanými, zaostalými sedliakmi, ktorí sa niekedy aj celý svoj život nepohli z tých svojich horských hniezd?
Predovšetkým spôsob života. Kopaničiarsky spôsob osídlenia, ktorým bola v 16.- 17. storočí ukončená kolonizácia územia dnešných horných Kysúc spôsobil, že v divokých a nehostinných horách Beskýd a Javorníkov vznikali zárodky života. Stovky drobných usadlostí nesúce väčšinou meno po prvom osadníkovi, nazvaných po kysucky pľace. Základom pľacu bolo niekoľko hospodárskych dvorov, najčastejšie jeden, až päť. Viac by ich nebola pridelená pôda, získaná väčšinou na úkor lesov, uživila. Takmer v každej osade – pľaci bol tzv. rodový strom, najčastejšie lipa, jaseň, alebo brest. Je len málo regiónov na Slovensku s podobným typom osídlenia. Dôležité ale je, že mnohé z týchto základných sídelných entít boli vzdialené od najbližšej civilizácie niekedy aj 12-15 km! To je prvý dôvod k obdivu. My, ľudia rozmaznaní a degenerovaní tzv. civilizáciou si to sotva vieme predstaviť. Napadne desať cm snehu a civilizácia je paralyzovaná. Na vrchoch napadlo desaťkrát toľko a život pokračoval naplno, vo svojej jednoduchej , ale mimoriadne účelnej forme. Prakticky vo všetkom boli odkázaní sami na seba, lebo niekedy aj medzi pľacmi boli vzdialenosti niekoľko kilometrov. Nebolo a dodnes nie je nijakou vzácnosťou, že obývané pľace sa nachádzali v nadmorskej výške od 800 do 1000 m. Pred pár rokmi sa ich počet odhadoval zhruba na osemsto, deväťsto. Všetky som osobne navštívil, trvalo mi to asi päť rokov! Ťažko povedať, koľko ich je ešte živých, koľko už celkom opustených a koľko ich držia pri živote chalupári z Moravy, ale jedno je isté. Drvivá väčšina obyvateľov Horných Kysúc má vrchársky pôvod. Bývalá kopaničiarska obec Turzovka, vtedajšie administratívne stredisko horno-kysuckých vrchárov, bola kedysi najväčšou v bývalom Československu. V čase svojho rozkvetu mala vyše 12 000 obyvateľov a len cca 7 % žilo v centre. Všetko ostatné obyvateľstvo žilo vo vrchoch! Na ilustráciu – najvzdialenejším pľacom od centra bol Biely Kríž v doline Vrchpredmier a to 15 km! V roku 1954 sa od nej odčlenilo niekoľko samostatných obcí aj so svojimi pľacmi. Od roku 1968 je Turzovka mestečkom a má vyše 8000 obyvateľov.
Vznikal tu veľmi svojrázny, originálny a neopakovateľný svet. Život na vrchoch si tiekol svojim vlastným korytom, mal vlastné zákony a vlastný kalendár. Bolo v ňom málo radosti, zato veľa utrpenia, alkoholu, bolesti, driny, chorôb a smrti. A veru, vrchy často ukryli aj neprávosti a zločiny, ktoré unikli svetským súdom. Bol to nesmierne tvrdý život tvrdých ľudí, ktorí len dreli a dreli, aby prežili. Dreli už šesťročné deti namiesto toho, aby chodili do školy, deti ktoré sa nikdy do sýta nenajedli.
Hory by vo svojom náručí nedovolili prežiť hocikomu. Veď aj zocelení, húževnatí a odvážni ľudia sotva prežívali a v prednovku ( obdobie pred zberom novej úrody) hladoval skoro každý. Lebo iný zdroj potravy dlho nebol, len to, čo sa urodilo vo vrchoch. Najprv museli ľudia zem vyrvať hore a potom vyviezť z terasovitých roličiek každý rok celé vozy skália, aby sa dočkali úrody, z ktorej ešte ukrojilo panstvo a cirkev. A každý rok čakať, či sa zožne aspoň toľko, čo sa zasialo, či sa vykope viac zemiakov, alebo skál.

Vrchárska liturgia…
A predsa. Ľudia tak prežívali po celé generácie a popri tom si vytvorili úžasnú kultúru. Fenomén kysuckého vrchára je mimoriadne silný a zaslúžil by si byť súčasťou národného kultúrneho dedičstva. Svojrázne piesne, rozprávky, zvyky, vlastná liturgia kde sa rovnocenne pomiešalo kresťanstvo, pohanstvo, mágia a celý panteón nadprirodzených bytostí. Ale aj nepredstaviteľná bieda, krutá klíma, žiadne istoty, choroby a temné stránky ľudskej duše, ktorá chcela pre telo hrubší krajec chleba, celoživotná cesta na Golgotu pod krížom ťažším ako ten Kristov. Bolo by naivné sa domnievať že boj kysuckých vrchárov o prežitie bol vždy čistý a spravodlivý. Nebol a nemohol byť, lebo protivníci boli krutí, zákerní a nemilosrdní.
Veru, veľmi zvláštna liturgia tu bola. Na jednej strane boli všetci veriaci a pokrstení. Keď prišla nedeľa, bolo vidno zástupy čierno – bielo odetých vrchárov ako putujú od rána dlhé kilometre do kostola vo vzdialenej dedine Turzovke. Kroje boli čierno – biele aj u mladých. Tak málo farieb v nich bolo, ako radosti v ich živote. A sotva nájdete na Slovensku kraj, kde je popri cestách viac krížov, božích múk, kaplniek a svätých obrázkov. Svedčí to o bohabojnosti a dôvere v Najvyššieho. Na druhej strane, či bolo ešte v niektorom kraji toľko strašných kliatob, nadávok, čiernych vinšov, ktoré sa vznášali nad pľacmi, keď nešli veci po dobrom? Napríklad bodaj ťa tisíc šľakov trafilo! Bodaj ťa preťažký kríž privalil! Bodaj ťa zem po smrti na tri razy vyvrhla!
Či bolo ešte v niektorom kraji toľko príbehov o bosorkách, ježibabách, veštcoch, ale aj nadprirodzených bytostiach, strašidlách a zlých duchoch ako tu? Sotva. Svetlonosi údajne bežne brúsili nocami po lesoch a ráztokách a mordovali pocestných. Koľko ich našli mŕtvych, uvláčených, dokaličených, ktorí sa potom pomiatli na rozume, ak prežili! Sotony chodili v noci priliehať a dusiť ľudí, utopci – vodníci sťahovali furmanov aj s koňmi do krútňav, víly na smrť utancovávali za mesačných nocí na čistinkách príliš odvážnych mládencov, poludnice, smrtnice, bezhlaví chlapi, ktorými sa len hmýrili krížne cesty a nebolo pred nim i úniku. Bol to výplod rozbujneného alkoholizmu, bujnej fantázie, alebo citlivé „anténky“ prírodných ľudí vedeli zachytiť čosi, čo my nevieme?
Či sa ešte odohralo viac mysterióznych príbehov, v ktorých už ani starí rozprávači nevedeli, kde je hranica medzi pravdou a mystifikáciou? Mnohí vrchári poznali temný a zlovestný príbeh o prekliatí rodu Bigosov, ktorých po deväť generácií ničil zlý duch menom papa, príšerné historky o zaumretých ľuďoch, aj strašný osud zbojníka Varmusa, ktorý vlastnou rukou zoťal hlavu milovanému synovi, aby ho zraneného nedostali poľskí drábi, tragickú povesť o zbojníkovi Kuboškovi a jeho skale, ktorá dodnes stojí. Veru, bieda, hlad a poníženie vyháňali sedliakov na krivé zbojnícke chodníky. Práve kysucké hory boli centrom uhorského zbojníctva. A kysuckí zbojníci mali veru ďaleko od romantického Jánošíka. Boli tvrdí a nemilosrdní, voči bohatým aj chudobným, aj voči sebe. Práve tu vraj vznikla krutá tradícia, ukladať na Zelený Štvrtok ulúpené poklady do skrýš, ktoré pečatili krvou jedného zo svojich druhov. Vylosovali ho, zabili a ostatní museli na deväť ráz prisahať, že skrýšu nezradia. Nuž niet divu, že v každej doline, pod každou väčšou skalou by mali byť ukryté poklady, ktoré ešte nikto nenašiel a ani nenájde.
Či bolo ešte niekde to prazvláštne duchovno, keď sedliakove ústa jedným kútikom šepkali vrúcnu modlitbu a druhým púšťali na blížneho ťažké kliatby, pri ktorých tuhla v žilách krv? Keď v chalupách viseli na stenách obrázky Panny Márie a krucifixy s Umučeným, ale hory, rokle a krížne cesty boli domovom zlovestných duchov a aj ten najpobožnejší sedliak sa ich ukrutne bál. Niekedy čierne duše neváhali zneužiť posvätné kresťanské symboly na čierne úmysly. Ako pytliak, čo nabil do pušky pátričky z ruženca, aby dostal kapitálneho jeleňa, alebo zbojníci, čo si zašívali do košieľ sväté hostie tela Kristovho, aby boli odolní voči guľkám. Ako bosorky, čo nosili peniaze na čierne omše za zlý úmysel…
Často putovali sedliaci celé dni, desiatky kilometrov na púte do Frýdku, ba až na ďaleký Hostýn. Ale keď bolo treba pili, čarovali, preklínali, rúhali sa, podvádzali, len aby prežili najbližšiu zimu. Okrem toho, každá významnejšia udalosť bola sprevádzaná množstvom magických úkonov, ktoré mali niekedy až obsedantný charakter.
Treba povedať, že mágia a mnohé zvykoslovia vonkoncom nevznikli všetky tu. Mnohé z toho, čo nazývala najprv cirkev a potom komunistická propaganda tmárstvom a primitívnymi poverami, prežívalo v Európe stáročia a možno tisícročia a bolo to súčasťou jej kultúrneho a duchovného dedičstva. Sú praktiky, ktoré sa dajú vystopovať až k historickým Keltom, ktorí na území Kysúc dokázateľne na prelome letopočtov žili niekoľko storočí pod názvom Kotíni, Etruskom či Praslovanom. Prastará prírodná múdrosť prežila až do nedávnych dní. Prežila aj hon na čarodejnice, ba dokonca aj obrovský rozmach vedy, techniky a medicíny, ktorý prichádzal na vrchy slimačím tempom. Ľudia tu ešte v polovici 20. storočia žili rovnako, ako pred tisícročiami predhistorický, či neskôr keltský, roľník. Hnoj vynášali na vysoké grapy v konopných plachtách – džichuliach na vlastných chrbtoch a obilie mleli na ručných kamenných mlynčekoch – žarnách. Tie boli dokonca primitívnejšie, ako tie keltské.
Netvrdím, že celý magický repertoár mal zmysel, niektoré praktiky boli dosť bizarné, až úsmevné. Ale mnohé fungovalo a sám som sa o tom presvedčil. Že bolo čosi medzi nebom a zemou, čo bežný smrteľník nevie vysvetliť svojimi nedokonalými zmyslami a pochopiť obmedzeným rozumom, lebo prestal rozumieť prírode a jej silám. Ani som sa to chápať nesnažil, ale mráz po chrbte mi z toho behal…

…a medicína
Bolí vraj takí, čo vedeli veľmi zle porobiť. Ľudia choreli, chradli a umierali, kravy strácali mlieko, ženy potratievali, gazdovky išli na bubon, chlapi strácali silu. Bola to súčasť vrchárskej medicíny, kultúry, ekonomiky, viery, lásky, ale aj zločinu. Možno sa nad tým pousmiať, ale dôveryhodných pamätníkov žije dodnes dosť. Spomenul som tých Keltov. Ich duchovní vodcovia – druidovia mali množstvo neuveriteľných schopností, ku ktorým sa museli dopracovávať celý život. Tak napr. bardi – filii vedeli zaklínať, privolávať smrteľné kožné choroby a vredy. Na kysuckých vrchoch vedeli bosorky privolať zvláštnu chorobu, ktorú sa mi ani ako lekárovi nepodarilo doposiaľ identifikovať. Volala sa ostutky. Umrela na ne údajne moja stará mať, lebo prekročila nohami narafičené zlé kúzlo. Boli to vraj akési vredy na celom tele, ktoré človeka celkom rozožrali. Aby to lekár, odchovaný na klasickej alopatickej medicíne ako ja, mohol brať vážne, musí mať v sebe dostatok pokory a hlbokej úcty k predkom.
Vedeli však chorobu aj zahnať, volalo sa to zmývanie ostutkov. Musela byť k tomu špeciálne vybraná voda. A vôbec, voda bola zázračným médiom. Nie však obyčajná! Na čarovanie musela byť naberaná z deviatich prúdov ( nie stojatá!) alebo aspoň z troch, inokedy musela byť spod mlynského náhonu. nesmela byť z potoka, cez ktorý niesli mŕtvolu, alebo v ktorom sa niekto utopil. Jednoducho, musela to byť živá voda!
Niekedy k čarovaniu nepotrebovali nič, inokedy používali priam hororové predmety. Kosti z cintorína zakopané pod prah postihnutého, voda v ktorej umývali mŕtveho, privolali spoľahlivo smrť, apotropajné zástupné predmety ako slamové figúrky, ktoré bodali šidlom vyvolávali neznesiteľné bolesti. Čierna mágia sa miešala aj do ľúbostnej a to hlavne zo strany mladých žien a dievčat. Mala vyslovene pragmatický zámer – dobre sa vydať! Štipka prachu z mládencovej nohy, pridávanie vlastného potu, či iných telesných štiav( bŕŕŕ!) do jedál malo zvyšovať príťažlivosť ako aj zaklínanie chlapcovho odevu nad ohňom. A beda bolo niekedy tomu, kto devu ohrdol. Objednala si čary, ktoré mu údajne zničili akékoľvek šťastie, ba ho aj pripravili o život (!)
Zaujímavá bola vrchárska medicína. Bola tiež z veľkej časti postavená na bylinkách, s množstvom magických aspektov. Vrchári akiste nemohli nič tušiť o chemickom zložení rastlín. Využívali prastaré skúsenosti mnohých generácií zelinkárov. Treba povedať, že mnohé zelinky sa používali na isté choroby po tisícročia. Je zaujímavé, že moderná, na dôkazoch založená, medicína odporúča mnohé byliny na základe ich chemického zloženia na rovnaké indikácie, ako starí liečitelia. Ale oni to zloženie nepoznali, s tým prišli až Arabi a ich alchýmia. Tak ako vedeli, na čo je ktorá účinná?
Mnohé z ľudových názvov som identifikoval. Prijestná zelina, kravám na mastitídu, je medvedica lekárska, trojačka – vachta trojlistá, centarijka – zemežlč menšia, podbabčok – skorocel veľký, ftača matka – mäta pieporná, pelonka – palina pravá, koštyfol- kostihoj a tak. Ale mnohé znejú veľmi starodávne a tajomne a skoro nikto už nevie, ako vyzerali. Názvy sú však aj veľavravné –úročnica, vredovec, trtoľka, paprutka, tatarčok, križovník, viľčie laby, netojka, ochvatnica, džeľucha, laskavec, ľubostnik…
Tajomný bol koreň dryjok, ktorý vyháňal byle len počas svätojánskej noci a kto ho vykopal, mohol sa kúpať v mlieku. Toľko ho mal, lebo koreň zavesený na plote vraj stiahol z deviatich dvorov kravám mlieko k svojmu majiteľovi! Len ho musel stále polievať tým mliekom, lebo ak uschol, kričal a nariekal ako malé dieťa.
Starí keltskí druidovia mali pri zbere liečivých rastlín množstvo rituálov, ktoré mali svoju vnútornú logiku. Okrem iného aj potrebu rituálnej nahoty a čistoty, keď išli v noci letného slnovratu( a nielen vtedy) zbierať byliny. Noc letného slnovratu cirkev zmenila na sviatok sv. Jána. Ale márne. Na kysuckých vrchoch dodnes horievajú v noci na sv. Jána (z 23. na 24.6.) tzv. hojany, posvätné vatry, reprezentujúce niekdajšie orgiastické slávnosti ohňov letného slnovratu tzv. pohanskej Európy. Aj ja som ho ako pastier kráv preskakoval, čo je pozostatok rituálnej očisty ohňom. V túto noc stále vyhárajú poklady, ale hlavne…
Ešte v päťdesiatych rokoch 20. Storočia chodili kysucké bosorky zbierať v túto nesmierne mocnú noc byliny a mnohé z nich celkom nahé!!! Podobnosť s prastarými rituálmi celkom náhodná? Zbierali aj rosu do máselníc, potom sa v nej vyváľali, zbierali tajomný dryjok, čarovali a zaklínali: berem ti úžitek, ale ne fšecek, aby ti dojil aspoň jeden cecek ( samozrejme kravský!) To by svätý Ján sotva mal radosť, keby vedel, na čo všetko bola dobrá noc nesúca jeho meno!

Miznúci čarovný svet.
Nuž, takto nejako to na kysuckých vrchoch kedysi fungovalo. Toto je samozrejme len veľmi malá ukážka vrchárskej liturgie, lebo ona bola veľmi bohatá. Každopádne by bolo veľkou chybou nazvať to jednoducho poverami a tmárstvom, lebo je to súčasť prastarého európskeho kultúrneho dedičstva. Naši novodobí politickí hrdinovia sa pýšia vstupom do Európy celkom zbytočne. Odjakživa sme tam predsa boli!!! Aj na chudobných, zaostalých a ponižovaných kysuckých vrchoch je o tom množstvo dôkazov. Lenže, vymierajú pamätníci a naše kysucké duchovné dedičstvo celkom zaniká. A tak onedlho už nebude nikto vedieť, aké duchovné poklady ukrývali zadymené, pod ťarchou biedy a života nachýlené kysucké chalupy. Aj mnohé pľace postupne vymierajú a zanikajú. Ostalo už len veľmi málo takých, kde sa človek ocitne o pár storočí nazad. Zachované, šindľom pokryté drevenice a hospodárske stavby, voňavý dym smrekových polien, aróma hnoja a voňavého sena. To je balzam na zelenú vrchársku dušu! Napríklad vo Vyšnej Korni, vo Vyšnom Kelčove…
Posledné zelinkárky si svoje umenie strážia a nedajú sa vám odfotografovať. Môžete sa však objednať mobilom! Kam? Obávam sa to prezradiť, nemuselo by sa im to páčiť. Tradície však zanikajú a nijaký sterilný folklór ich nenahradí. Ešte sa chodí po šibačke, dievky sa oblievajú vodou. Donedávna sa na Veľký Piatok chodili ráno umývať k prameňom. Reflexia na prastarý zvyk rituálnej jarnej očisty? A dievky ešte chodievali na Kvetnú nedeľu po moju, čiže s májkou, zelenou ratolesťou, ktorej stopy vedú hlboko do staroveku! V ten deň sa tiež v kostoloch svätili vŕbové ratolesti – bahniatka, ktoré sa neskôr uplatnili v ochrane obydlí pred bleskom. Znovu ten závan tisícročí! A vôbec, tá jar, so svojim výbuchom nespútanej plodivej sily, príchod nového života so sejbou, orbou, výhonom dobytka na pašu, so zakladaním celoročného šťastia a prosperity, s tajomnou a záhadnou Veľkou nocou, to bola mágia sama o sebe! A ešte stále sa kde – tu stavajú máje. Žiaľ, dnes už mnohí protagonisti vôbec nechápu pôvodný zmysel týchto symbolov. Sú tu miesta, kde doslova vníma človek to mocné genius loci. Tu sa vznášajú duše predkov, na krížnych cestách Vrchhlinenej, Hrubého Buka, Bieleho Kríža a všelikde. Už ani nestrašia, ale občas dajú o sebe vedieť.
Za extrémne tvrdým životom vo vrchoch banuje málokto. Mladí odchádzajú do miest a poslední mohykáni vo vrchoch ledva prežívajú. Ale tá originálna jedinečná vrchárska abeceda, ta nie je zachytená skoro nikde.
Môžu ma fundamentalisti križovať ako chcú, som veriaci človek. Ale nemôžeme pred tým zatvárať oči a tváriť sa, že to nebolo, lebo ono to bolo( a je) súčasťou horno-kysuckého duchovna. Denno-dennou súčasťou ako jedlo odev či bývanie. Tam sú naše korene, či sa vám to páči, alebo nie…
Chcete sa dozvedieť viac? Venoval som sa tomu skoro 10 rokov a spísal množstvo terénnych poznatkov. Dopredávame druhú dotlač knižky Tradičné liečiteľstvo a ľudová mágia na horných Kysuciach( Matica slovcenská, 2011 a 2017). Na predaj v našom obchodíku v Turzovke pri železničnej stanici alebo na dobierku

Napíšte nám svoje reakcie a názory