Žili a žijú medzi nami. Zdanlivo anonymní, neznámi ľudia, o ktorých širšie okolie nevie vôbec nič. Málokto ich pozná, hoci vyryli do tohto sveta hlbokú brázdu. Nechtiac, len tak, svojim životom. Dnes, keď nám podsúva kde kto akýsi divný svet, plný prázdnych tvárí, prázdnych životov, svet plný pochybných indivíduí čo im vravia celebrity, už celkom zabúdame na jednoduché slová, ktorá strácajú na cene. Skromnosť, pokora, húževnatosť, úcta. K životu, k sebe, k blížnemu. Slová do múzea.

Na mojich potulkách po kysuckých vrchoch som z času na čas narazil na hrudu zlata. Hruda zlata v hrudi človeka akého bárskedy nestretnete. To sú moje CELEBRITY. Bez nablýskaných áut, v storočných chalupách miesto miliónových víl, s bezzubými ústami miesto falošného porcelánu…vymierajú. Do múzea zabúdaných slov dáme fotku Veronky Hrtusovej..

Bude to už 13 rokov, keď som sa prvý raz zatúlal na jurinovský laz a stretol som ju. Keď sa vám okolo chalupy obšmieta zarastený dvojmetrový chlap so sekerou, nuž sa idete spýtať, čo chce. Nemala však v očiach ani štipku strachu. Len vejáriky vráskavého úsmevu okolo očí, dobráckeho a láskavého. Koho hľadače? Spýtala sa ma klokočovsko-slovensky, lebo nevedela, čo som za aký, či som „pán“, či  „vrchor“.  Meno môjho otca, vtedajšieho predsedu turzovského urbáru, mi vtedy otváralo dvere do nejednej vrchárskej chalupy. Nuž a u Veronky Hrtusovej aj meno mojej mamy, tiež Veronky. Ani som netušil,  že sa kedysi oblápali na ulici v džedžine, rozumej v Turzovke, keď tam ešte vládali zájsť.

Už vtedy, pri prvom stretnutí, sme spolu dudrali dobré dve hodiny, lebo som bol Marec, Veronkin a Jankov syn. Bolo skoré leto, na starej rodovej lipe bzučali včely a ja som počúval, ani nedýchal. Príbeh jej života ma úplne odzbrojil. Potom v priebehu rokov som si dotváral obraz o tejto výnimočnej žene, keď som prenikol do histórie rodu Hrtus-Jurina, pochopil súvislosti a dôsledky.

Narodila sa v osade Rybárie, vzdušnou čiarou možno dva kilometre od Jurinov. Jej otec sa volal Tomáš Furdan a bol chýrny cimbalista a huslista. Veronke a jej súrodencom však z toho ruže nekvitli. Keď mala tri roky, osirela a otec sa znova oženil. Macocha nosila kľúče od komory za pásom a lásky pre siroty ani bimačka nemala. Keď dovŕšila osem rokov, musela z domu do služby. Tak sa pretĺkala po gazdoch a potom, v pätnástich, šla za slúžku na gazdovku Jozefa Hrtusa-Jurinu a jeho ženy Barbory. Netušila, že v tej chalupe sa naplní jej osud. Bol tam chýrny mládenec na ženenie, na ktorého si myslelo veľa dievok z okolia. Boli mladučkí, keď sa brali a Veronke závideli ohrdnuté dievky chýrneho, šumného, bohatého a mocného muža. Akiste netušili, čomu unikli.

Veronka síce zmenila priezvisko, ale postavenie slúžky nie. Tak to aspoň vravia pamätníci, lebo ona sama nikdy predo mnou nevypovedala ani slovíčko ponosy. Na nič a na nikoho. A veru, ani v zime nezodrala žiadne topánky, ba ani pančušiek nemala! Keď jej bolo najhoršie, len si povzdychla, že ju „ožobe“. Teda oziaba. Napriek kalvárii, ktorú prežila vysoko nad Chalupiskom, vravela o každom len pekne, s úsmevom. Manžel Peter jej teda cestu na Golgotu neuľahčil. Dobrodružná povaha ho vtedy často vyháňala z domu za furmankami do lesov aj na niekoľko mesiacov a ona bola na všetko sama. Na drobné deti, drinu u svokrovcov – gazdov. Nikto jej nič neuľahčil. Ako vysoko tehotná ešte nosila ťažké batohy, ba chodila dlhé kilometre na Moravu predávať „borofky“ a huby. Bolo to dobrých 10 km, batoh na chrbte mal aspoň 20 kg a v rukách ešte dva menšie! Nie nadarmo jej raz Jano Mucha z Chalupiska povedal: „Veronka, keby- še dalo na kopu to, co šče odnesli na chrbeče, tak Javorova aj s Gronikem su nic vert!“ ( Javorová, ústredná hora Klokočova 840 m n.m.)

Keď sa raz muž vrátil zo sveta, čakala tretie dieťa. Čudne zareagoval na ženu v druhom stave: „To mi radšej mohol kôň skapať!“, vyhŕklo z neho. „A už ani dobrý nebudem!“ Bola to strašná kliatba, lebo neprešlo ani pár týždňov a mladému gazdovi naozaj zdochol najkrajší kôň na okolí!!! Vtedy Veronka zacítila ľadový stisk pri srdci a strach o osud toho pod srdcom. Pochopila, že dieťa stratí v rozpuku jeho života.  Videl som, že jej  tvár zosmutnela a oči zvlhli. Syn Ferko podľahol za nejasných okolností následkom ťažkého zranenia z vojny. Bol mocný a šikovný, mal 21 rokov…

Dojímalo ma, ako sa vedela úprimne potešiť z mojej návštevy. O švagrovi spisovateľovi mi s úsmevom prezradila, že to bol človek plný života. Aj dievky, reku, poobháňal a veľká sranda s ním bola. Žiadnej roboty sa nebál, smiala sa veselo. Mala v duši veľa miesta pre radosť, hoci väčšinou bolo voľné… Rozdávala jej iným, vraj prekrásne spievala, aj na svadbách a mala neobvykle sýto zafarbený hlas.

Po dlhšej pauze sa narodili ešte dve dievčatá. To sa jej muž Peter vrátil po siedmich rokoch z Jáchymova, lebo sa zaplietol do provokácie, ktorú zosnovala v obci ŠtB. Biela légia, smutná kapitola Klokočova. Ani po uránových „kúpeľoch“ sa manžel nezmenil. Pre Veronku to boli veľmi krušné časy. Dvaja „maľoci“ doma, roboty donekonečna a s najmladšou aj po nemocniciach bolo treba. Keď malo dievča štyri roky, zomrel Veronkin svokor Jozef Hrtús, posledná autorita jeho syna a jej manžela Petra. Nuž a ten po jeho smrti definitívne odišiel a viac sa nevrátil. Už sme sa poznali, keď pochovala aj druhého syna, po otcovi Petra! Mal 60 rokov. Koľko bolesti a žiaľu sa zmestí do matkinho srdca? A koľko dobroty a lásky do toho Veronkinho?

Dva razy som u nej neveril vlastným očiam. Raz v zime, keď schádzala dolu strmiznou jurinovskou grapou po šmykľavom snehu o dvoch paličkách, po ťažkej operácii bedra. Do kostolíka v ústredí, vzdialeného tak zhruba 1 km, každú nedeľu a v každom počasí! To keď už bola stará, lebo inak chodila denne.  A že tá grapa bola na kuse strmá, to mi verte. Tam v klokočovskom kostole bol zdroj jej sily a duchovnej útechy v najhoršom. Vrchári okolo Turzovky sa teda niekedy navzájom nešanujú, ale pri mene Veronka Hrtusová sa každému rozjasní tvár.  Na každom čosi nájdu, ale o Veronke som nikdy nepočul krivého slova. Mohla by byť vzorom všetkým, čo sa rúhajú a preklínajú osud, bárs sa im ani taká strašná krivda nerobí

Roky preleteli ako voda. Pri ostanej návšteve v jurinovskej chalupe mi už nikto neotváral, hoci som klopkal aj valaškou na okno ako kedysi. V robote som si našiel odkaz, že leží v nemocnici tam a tam. Šiel som ju pozrieť a vtedy som druhý raz neveril vlastným očiam. Vošiel som do izby, kde mala ležať, a vrátil som sa. Tam predsa Veronka neleží! Ale leží, pán doktor, tam, pod oknom!

Ľadová sprcha by ma nebola viac šokovala. V posteli ležal tieň krásnej starenky, ktorú som poznal s dobrotivým úsmevom na tvári! Vyhasínala. Poznala ma, ale moja návšteva ju zjavne vyčerpala. Bol som zhrozený a zronený. Mal som sa tešiť, že som ju ešte videl živú? Alebo banovať, že som si ju nezachoval takú, akú som ju poznal? Pánbožko sa v nebi tiež rád obklopuje dobrými ľuďmi, ale tento raz bol milostivý. Vrátil Veronke aspoň toľko sily, že sme si neskôr mohli zasa podudrať.  Napriek ťažkým úderom osudu nezatrpkla, nerúhala sa a nezanevrela na nikoho, ani na muža Petra. Len sám Najvyšší vie, koľko bolesti, ústrkov a krívd pretrpela, koľko trpkých sĺz kdesi potajomky vyplakala, koľko Zdravasov odmodlila! Pri ľuďoch ako ona človek uverí v ľudskú dobrotu. Pre každého, kto sa s ňou kedy stretol, je to česť! Želám jej, aby sa na svojej ceste na Výšiny zastavila ešte v chalupe U Jurinov, ke prežila 71 rokov. Veď čochvíľa je jar, treba Vám bude zemiaky – „sadzoky“ navyberať a šupky na sadenie chystať, krtince  v záhrade porozhŕňať, Veronka..!

Prirástla mi k srdcu ako mať. Však sa aj poznali a boli kamarátky. Koľko bolesti, žiaľu a utrpenia znesie srdce matky, čo pochová dvoch svojich synov, čo jej mali byť v starobe oporou a muž ju opustí v najhoršom? Jej modlitby, pokorné, nenásilné ale odhodlané vyslyšal jej milovaný Panboško a obdaril ju dvomi krásnymi a múdrymi dcérami. No tieň ich otca Petra, zarytého antikomunistu, hrdého gazdu, furmana a „gavalera ich prenasledoval aj po jeho odchode z jurinovskej kopanice. Ledva dostali odporúčania na vysokú.

Celý Veronkin príbeh opísať nemožno, lebo ešte žijú ľudia a možno by im to nepadlo dobre. Ale Veronka niesla tak statočne svoj osud, ako len dokáže človek so srdcom plným pokory, lásky a viery. Neniesla ho s frflaním, rúhaním a nekonečnými ponosami. Niesla ho s noblesou človeka oddaného Otcovi, do ktorého rúk ho vložila. Tóóóľko jej nadelil a ona to uniesla.

Musel som sa s ňou prísť rozlúčiť, aj keď som mal službu v nemocnici. Dve hodinky ma zastúpila kolegyňa. Hoci na pohreby chodím strašne nerád, lebo sa z nich dlho zotavujem. Ale tento pohreb bol celkom iný. Veronka naplnila svoj osud, ktorý ju nešanoval ani na smrteľnej posteli. Ale čože to. Bárs ťažko chorá, jej smrteľná posteľ bola oproti životu aký prežila hotový raj.

Ďakujem Najvyššiemu, že sme kedysi pred rokmi dali na obal mojej prvotiny Bimaček( Magma Čadca, 2004) dali jej fotku. Takto ostane nezabudnutá v srdciach mnohých, ktorí čerpali z jej dobroty a lásky. Mal som to šťastie, že som jedným z nich. Odpočívajte v pokoji Veronka Hrtusová. Bimaček z vás je furt medzi nami. V našich srdciach a našich knižniciach.

Napíšte nám svoje reakcie a názory

Diskusia